aktualizováno: 04.10.2022 16:17:42 

S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

Čím dlhšie žiješ...
KLIKNI NA HNEDÉ TITULKY HORE

 

 

Čím dlhšie žiješ, tým viac prekážaš

Vladimír Jancura, Pravda | 27. septembra 2009 8:29

 

Starých ľudí u nás zneužívajú, tvrdí profesor Štefan Koval, uznávaný slovenský geriater a gerontológ
 Zneužívajú ich príbuzní, ďalej rôzni podnikavci, ale aj politici svojimi nepodloženými sľubmi. Kult mladosti, ktorému prepadla súčasná slovenská spoločnosť, sprevádza zatracovanie staroby, dodáva Koval (64).

Slováci sa podľa najnovších štatistických zistení dožívajú čoraz vyššieho veku. Ale iba málo seniorov nad 80 či dokonca 90 rokov má dobrý pocit zo svoje dlhovekosti. Prečo?
Trápi ich najmä zaobchádzanie zo strany príbuzných. Necítia od nich nijaký ohlas a už vôbec nie vďačnosť za to, čo všetko dali deťom. Dôsledkom je vznik komplexu obetavosti u mnohých starých ľudí. Odtrhnú si od úst aj to posledné, čo ešte majú, zbavia sa všetkého majetku a všetkých úspor, Lebo nechcú pretrhať posledné nitky s rodinou.

Deti čoraz častejšie odkladajú prestarnutých rodičov do rôznych seniorských zariadení, pričom sa to už nielen v mestách, ale aj na slovenskej dedine. Stáva sa to všeobecným trendom?
Myslím si, že áno, hoci takéto zariadenie niekedy nie je veľká výhra a asi málokto z nás by tam chcel skončiť. Je už štatisticky dokázané, že človek, ktorý do seniorského domu nejde dobrovoľne, nemá šancu tam požiť dlhšie. Zvyčajne do pol roka sa tam jeho život skončí. Ľudia zabúdajú, že raz sa im to môže vrátiť. Presne tam ich pošlú ich vlastné deti

Napísali ste štúdiu prípadoch týrania starých ľudí v spoločnej domácnosti i v sociálnom zariadení. Je to skutočne až také zlé?
Poznám prípady, že sa matke alebo otcovi domuruje k domu jedna izbietka so zvláštnym vchodom, kde sa človek úplne izoluje. Pripomína to prípravu mauzólea alebo hrobky.

V posledných mesiacoch sa medializovali prípady trestuhodného zaobchádzania so starými ľuďmi, podozrivých úmrtí, podvodného prepisovania majetku v súkromných sociálnych zariadeniach. Čo s tým?

Starostlivosti o seniorov sa ujímajú rôzni podnikavci, berú to ako biznis, hoci v takom ústave alebo penzióne sa sociálna práca musí prelínať so zdravotnou starostlivosťou a vedenie i personál musia mať silný pocit zodpovednosti. Chyba je zrejme aj v legislatíve. Vyzerá to tak, že každý, kto si zmyslí, môže pracovať s týmito krehkými bytosťami. Pozor, ide o sociálnu krehkosť, ktorá je tak veľmi menlivá

Podnikavci len reagujú na dopyt na trhu, nemyslíte? Mnohí seniori sú predsa ponechaní napospas osudu, štátnyc zariadení je málo a ešte zle vybavených...
Ibaže tu sa podniká s osudmi ľudí a s ich zdravím, čo je v civilizovanej krajine neprípustné. A čo sa týka neuspokojeného dopytu: Slovensko má síce svoj národný program starostlivosti o seniorov, ale ako sa plní? Ako ho napĺňajú jednotlivé rezorty? Zoberme si školstvo. Chýba generačná výchova. Rodičia ich nenaučia úcte a škola asi nemá na to čas. Kto si na Slovensku spomenie, že nadchádzajúci mesiac je v celom civilizovanom svete mesiacom seniorov? U nás sa to vytratilo, akoby išlo o komunistický prežitok.


  Žijeme v krajine, kde takmer 90 percent obyvateľov je veriacich, zväčša katolíkov. Takýto vzťah k seniorom je predsa v príkrom protiklade s vieroukou?
Áno, vieru však nemožno merať údajmi zo sčítania ľudu. Prax je diametrálne iná a cirkev má veľké rezervy v generačnej výchove

Staroba - choroba, hovorí sa. Nejde predsa len - a predovšetkým - o problém medicínsky?
A viete, že ani nie? Zďaleka nie všetci starí ľudia sú na tom zdravotne zle. Napríklad dementných je medzi nimi iba 4 až 5 percent. Pre tých treba vhodné seniorské domy, ale, opäť - nie preto, aby sme ich tam liečili pomocou medikamentov, ale uplatnili vhodné pedagogické metódy, čo im umožní zachovať si určitú dôstojnosť.


Tak či onak, starý človek býva častejšie odkázaný na lekársku pomoc.
To áno, problém je však inde. Starý pacient sa stráca už na úrovni obvodného lekára. Zvyčajne je len trpený, celý rok sa mu cez dvere podávajú recepty a málokedy má lekár čas na jeho preventívnu prehliadku. Na vyšších úrovniach systému zdravotnej starostlivosti to však nie je oveľa lepšie. Nedávno som posudzoval prípad pacientky, ktorá evidentne patrila na jednotku intenzívnej starostlivosti, ale starý človek predsa počká, a prijali ju na geriatrické oddelenie. Tam však nemali potrebné vybavenie.


Tvrdíte, že na Slovensku sa rozmáha ageizmus, negatívna predstava o starých ľuďoch. Čo máte konkrétne na myslí?
Takmer všetky sprievodné znaky ageizmu. Staroba sa považuje za ekonomickú záťaž spoločnosti. Od starých ľudí sa už nič neočakáva. Kto chce dnes byť na Slovensku starší? Do pätnástich rokov každý, ale potom? Už päťdesiatročný človek sa cíti byť na trhu práce stratený. A šesťdesiatročný sa radšej nepriznáva k svojmu skutočnému veku, hanbí sa zaň.

Dá sa s tým vôbec niečo robiť?

Dá, treba však začať s generačnou výchovou, a to už v rodine. Začať treba s obnovou takých zdanlivo obyčajných tradícií, ako je spoločné stolovanie. Nech aspoň v nedeľu sa stretnú najbližší príbuzní za spoločným stolom vrátane tých, čo sú cez týždeň v nejakom seniorskom dome. Obnoví sa pocit rodinnej spolupatričnosti, solidarity, ak chcete.


Žijeme v čase internetu. Trojgeneračnú rodinu už nikto nezachráni, ale nemohli by k onej solidarite prispieť práve moderné informačné technológie?
A ešte ako! Môj svokor má 85 rokov a pred tromi rokmi dostal do daru notebook. Surfuje každý deň, e-mailuje a skypuje s celým príbuzenstvom. Skúsme aj tieto technológie využiť na vytvorenie lepších vzťahov vnútri rodiny. Môže to podporiť aj miestna samospráva, napríklad poskytnutím určitých zliav pri pripojení na internet ľuďom nad 70 rokov

.
Prečo si myslíte, že seniorov zneužívajú aj politici?
Lebo je to tak. Namiesto politických humbugov, ako sú vianočné príspevky, by mali prispieť k vytvoreniu funkčného systému služieb. Kedysi som ho chcel mať pri Geriatrickom centre svätého Lukáša v Košiciach, ktorý som trinásť rokov viedol. Mal tam byť aj notár, aj advokát, aby seniori tak ľahko nenaleteli rôznym podvodníkom, napríklad nebankovkám. Ale nepodporila ma ani jedna politická strana.


Mala by teda vzniknúť na Slovensku nejaká osobitná strana seniorov?
Preboha, len to nie! Každá seriózna politická strana však môže vyslať do parlamentu okrem mladých poslancov aj schopných seniorov, nech presadzujú oprávnené záujmy tejto početnej sociálnej skupiny


Aj vy sa obávate ďalšieho starnutia slovenskej populácie?
Nie, netreba strašiť starnutím populácie. Predpokladám, že postupne sa demografický vývoj na Slovensku upraví, zbaví najväčších disproporcií a stabilizuje


Nebudú sa o našich prestarnutých občanov starať opatrovateľky z východu, tak ako sa Slovenky už starajú o seniorov v Rakúsku či Švajčiarsku?
To ešte pretečie Dunajom veľa vody, kým sa tak stane! Kto si dnes u nás môže dovoliť takú opateru? Mizivé percento odkázaných. A nielen z finančnej podvýživy. Máme inú mentalitu, vyplýva však z toho, že sme chudobnejší. U nás starý človek skôr prilepší z dôchodku a úspor deťom, než sebe. A to sa zneužíva. Žiaľ, vlastnou rodinou.

Zopakujme si: čo je najväčším problémom starnutia na Slovensku?
Čoraz viac sa prehlbujúca samota. Čím dlhšie žiješ, tým rodine a známym akoby si viac prekážal. V našej spoločnosti je málo úcty k seniorom. Len keď je okrúhle jubileum, ukážu storočného v kruhu šťastnej rodiny. Celý rok však jubilanta obklopuje ticho.

Ale treba si niekoho vážiť len preto, že sa dožil stovky?
 
Iste, lebo je to, ako vystúpiť na Mount Everest alebo získať zlatú olympijskú medailu. Dosiahnu to iba vybraní jednotlivci. A vôbec nie náhodou. Aj tento výstup predpokladá určité schopnosti. A umenie žiť. Pýtali ste sa, čo sú najväčšie problémy ľudí v pokročilom veku. Na starého človeka číha množstvo nástrah a úskalí. Napríklad riziko pádu. Nezabúdajme, aký je to krehký organizmus a že každý takýto úraz sa môže skončiť tragicky. Napokon, väčšina týchto ľudí zomiera náhle.

Prof. MUDr. Štefan Koval, PhD. (64) - vyštudoval medicínu na Univerzite J. E. Purkyně v Brne, potom pracoval ako internista a geriater v Košiciach. V roku 1990 sa tam podieľal na založení Geriatrického centra sv. Lukáša, prvého zariadenia tohto druhu v bývalom Československu, a na 13 rokov sa stal jeho riaditeľom.
Od roku 1995 pracuje ako prednosta Kliniky
geriatrie a gerontológie Lekárskej fakulty v Košiciach. Autor monografií o týraní starých ľudí a o antropologickom rozmere epidemiológie starnutia. Je ženatý, s manželkou Ľudmilou, má dve detí.