Zuzanka Hraškuľča: púpavka, žubrienka.
Ubije mater ju: zaplače, postenká,
v kútik sa utúliac, metla kde, u dverí;
zodvihne z úchytku
posúcha úlomček upadlý materi:
zúbky naň vycerí…
Zabudne na bitku.
Mať však je macocha. „Kdes' bolo, fagane?“
„Vonku… len… na ceste.“ „A nohy zbabrané
po členky prečo, há!?…“ „Troška len — u päty…
Jarček hneď uloví…“
„Ja tebe! Vlačeň… na!“ Scupkali buchnáty:
geglo až v chúďati.
„Joj!… Poviem ňaňovi —“
S povykom bežalo k otcovi. V stodole
vial nové žitočko; kúdol hnal na pole —
„Naníčko! Naň…“ „Čo je? čo vrieskaš?…“ „Ubila
mam' ma… Tu bôľ, joj i…“
„Ťapla ak —“ „Bacla ver'! V chrbátik, do tyla…“
„Iste si šantila;
čuš!… To sa zahojí.“
Mať však len macocha. „Kdes' bolo, šklbane?“
„Na dvore…“ „A laby do kolien sfafrané?…“
„Nebite! Jurík náš v mláčku ma sotil, ten —
Odbehnem k vodičke…“
„Pačrev! Prv však ťa ja…“ Kam čiahla: ogrgeň —
„Rata!… Váš Jurík: preň…
Joj — poviem totčičke —“
Frčí k tej. — Konope drvila na cieni.
„Totčička, kde ste?…“ „Hou! — Tys', kvet môj milený?
Sirôtka… Kto ti čo?“ „Bila…“ „Kto? Mať, šak?… Sem —
Fľaky až tielkom, ľaď!…
Vlčica macocha!… Otec? Nu, tetrov, viem —
Hrom!… Len sa otrasiem,
pôjdem jej nakydať!…“
Mať však vždy macocha. „Kdes' bolo, lagane?“
„Pod stenou iba, hej…“ „A čungy zbrýzgané
i vigan?…“ „Zafŕklo spod koča — Jurík, šak? —
prez jarok k lavičke…“
„Bodajs'!…“ ho za vlásky z nôh strhla, vliekla tak —
Krvičky za ním šľak…
„Joj!… Poviem — mamičke…“
Fikajúc prihnalo na cmiter. U hrobu
pokľaklo. — Bolestnú zodvihlo žalobu:
„Mamičko, nespite! Vstaňte! Veď po svite…
Chráňte si Zuzičku;
macocha… zas ju… až zranila, pozrite!
Boľká, špie — dúchnite…
Ochlaďte hlavičku —
Priviňte! Pohlaďte: skorej mi zacelie —
Nedajte biť viac!… No, rušajte z postele!
Aj domkov, s vami len… Či ma už nerada?…“
Však býlím jasenný
vetrík len pohýbal; mlk — smrti záhada:
kams' v ňu tiež zapadá —
Zosnulo v trápení.
Podvečer, tuliti! ulicha, víchrenie —
Strhlo sa, skríklo — brnk! vtáča jak splašené
pod strechu… Ručajom hučí to popred dom:
rev, vresk, jak: brud zas… prút!…
„Jaj, umyť nožičky!…“ Nahlo sa, črplo: vtom
závrat — či poklzkom,
čľup!… Vzal ho besný prúd.
Zaránky našli ho nad mlynom v úpuste:
krylo ho rakytie, jelšiny prehusté.
Priniesli, na stole vystreli. — Ľudu zbeh;
zvzdychali ženičky —
Živôtik vypätý, tváričkou samý špľah,
zmodralý… len ni sneh,
tak biele nožičky.
„Starý, hej? Jano, spíš?… Jarok zas hučať čuť —
Musíš ho odraziť! Zajtra už… nezabuď!“
A tma či mesiac vše — do perín vrytá bár,
zaspať len nemôže:
do očí blýska jej tých bielych nožiek pár,
do duše dvojný žiar…
„Schovaj ich, och, Bože…
Samo Chalupka
VALIBUK
Išiel som raz cez horu,
ubil som tam potvoru. —
Ja len sám; — a dokola
ako v rohu tma bola
a na hore zo skaly
sovy polnoc hlásali. —
Idem, idem; — iba ti
počnú skaly pukati,
a priepasť sa otvára,
a z nej oheň vyhára;
a v tom ohni vykročí
potvora mi pred oči;
rastie, rastie do výše,
a ko mne sa kolíše;
cerí na mňa zubiská
a okáľmi zablýska. —
„Čože si za mátoha?
Ak si dobrô, chváľ Boha! —
Pokoj boží pokojným
s požehnaním prehojným:
lež ak neznáš pokoja,
naučí ťa zbroj moja.
A varuj sa mojich rúk:
Ja som víťaz Valibuk.“ —
Zadupala nohami;
do mňa pošla rohami. —
„Nuž tak? — tebe do duši!“
Lapil som ju za uši,
trepol som ju o bralo,
len tak pod ňou zdundžalo. —
Vyskočila potvora,
a späla sa dohora;
bryzgla na mňa plameňom,
praskla do mňa kameňom. —
Už ma bol jed dopálil;
len ja buka vyvalil,
a tú kliatu ohavu
tresk! tým bukom cez hlavu. —
Bratu! Tak ti zrevala,
až sa hora lámala. —
Ešte že jej pár razí
dám tým bukom za väzy:
ale ti mi utiekla,
sám neviem kde do pekla.
Iba keď mi zmizela,
a priepasť sa zavrela,
a zem búrkou ohromnou
zatriasla sa podo mnou. —
No tak! — Pokoj pokojným,
s požehnaním prehojným. —
Lež ak neznáš pokoja,
naučí ťa zbroj moja.
A varuj sa mojich rúk:
ja som víťaz Valibuk.
István Habodász - VALIBUK
Janko Jesenský
(K narodeninám svojej ženy.)
LIV
Starec sa vždy chce k mladým rokom vracať.
Ja spomínam si, keď si mala dvadsať.
Dušička moja!
Duch jeho stále časy porovnáva,
či nemôže, či môže kričať: „Sláva!“
Dušička moja!
To tmavé zlato vôkol tvojej hlavy
dnes pri sluchách má pásik popolavý.
Dušička moja!
A hebkú ruku ako zo zamatu
dnes premenil čas na dlaň mozoľnatú.
Dušička moja!
Krok pružný tvoj a elastické ramä
dnes pochmúrny čas niekedy už láme.
Dušička moja!
Predtým si nosievala iba kvety,
dnes nosíš nimi kaleráby v sieti.
Dušička moja!
Predtým sme chodievali na prechádzky,
dnes je pán Šimek* predmet tvojej lásky.
Dušička moja!
Predtým sme v tanci krútili sa z chuti,
dnes skrúti ťa vše ryba do Reduty.
Dušička moja!
Predtým si záušnice v ušiach mala,
dnes za hrsť groša si ich odpredala.
Dušička moja!
Hej, boli cesty, zábavy a hračky,
dnes luxuješ a drhneš kolenačky.
Dušička moja!
Predtým smiech zvonil tvoj i počas biedy,
dnes práve tak ním zvoníš ako vtedy.
Dušička moja!
A ako predtým, pánu bohu chvála!
byť mojou dušičkou si neprestala.
Dušička moja!
A ako predtým jeden byt nám sluší,
ty v mojej a ja v tvojej bývam duši.
Dušička moja!
Bratislava 10. novembra 1943
***
Báseň básní
Janko Jesenský
MODLITBA JEDNA
Modlitba jedna u miliónov:
len ešte raz ísť, vrátiť sa domov…
A my Slováci keby sme v šťastí
šli už do našej slovenskej vlasti…
Vybité oči — ako by mihli,
rozbité nohy — či by sa zdvihli,
narovnala by sa ruka chromá
v nádeji, že ju pohladia doma.
Všetci by skočili, všetci by zvýskli,
všetkým by do očú slzy sa tiskli,
slzy sa tiskli, slzy sa liali,
všetko pre chalupy ukryté v diali,
všetko pre chodníky, čo vedú ku nim
horami, hájmi, tôňou i slním,
čo vedú ku bránam, do ktorých stane,
čo najradšej má — na privítanie.
Kiež by ten stál tam, kiež by ten vítal,
čo najhorkejšie horké dni čítal,
koho si deň i noc kládol do stonov,
pre koho najväčšmi chce sa ti domov!
Voronež 30. III. 1916
***
Janko Jesenský
DVE KOZY
(Podľa anekdoty)
Vyklonil pánboh z neba tvár,
Čo si žiadaš Vodca – Kancelár ?
Chudobný som, ťažko sa mi žije
Európu chcem, no a kolónie.
A ty čo chceš? Povedz že mi to,
Milý Duce, drahý Benito?
Ja len málo. Nezmestím sa v skrýšu.
Chcel by starú veľkú rímsku ríšu.
A ty čo chceš? Viem tebe nedá nik,
Ja ti dám, len povedz, Slováčik.
Prosím Tvoju veľkomožnosť božiu,
Ja mám doma iba jednu kozu,
Ale dve má sused Ďuro Chvoj,
Nech mu jedna skape , bože môj! !
Mravné ponaučenie:
Chudobní sme, ale povráva sa :
Veľmi bohatá je závisť naša. ***
Zo zbierky: „Na zlobu dňa
10 októbra 1949
Ivan Krasko
Otcova roľa
Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.
Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča -
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitká nemá:
- prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!
Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli - nemôž byť' suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.
Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme
.
Ivan Krasko
VESPER DOMINICAE
Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách
dedinka biela
túli sa k zemi
pokojná, tichá.
V nej starodávne
vážneho vzhľadu
domy si čušia.
Z tých v jednom iste
ustarostená
matička moja
samotná sedí
pri starom stole.
Kostnatou rukou
podpiera čelo
vráskami zryté
– starostí tiene
vždy sedia na ňom:
tak som ho vídal
od mala svojho – –
Tranoscius má
pootvorený
– mosadzné sponky,
hladené hmatom
pradedov ešte,
matno sa lisnú
v prípozdnom svetle – –
Posledný na list
díva sa, díva,
– tam naznačené
je ťažkou rukou:
„Pán Bůh požehnal
nám syna, kterýž...“ –
až dobré oči
slzami skropia
zažltlé listy...
Však stará kniha,
čo rozplakala,
matičku moju
utíši zase:
už spieva mäkkým,
tenuškým hlasom:
„Den nedělní se
skonává, chválmež...“
– – A súmrak padá
vždy väčší, hustší
v izbietku malú –
– – A pokoj sadne
pomaly, tíško
na sivú hlavu
matičky mojej
Smrti se nebojím, smrt není zlá,
smrt je jen kus života těžkého,
co strašné je, co zlé je, to umírání je
kdy smysly střelené v letu padají ze všeho,
ze všeho,
a v rezavém potrubí těla čas hnije jak pomyje,
by rozložil ruce, oči, nervy a každý sval,
kterým svět v náruč jsi chytal a miloval,
smrti se nebojím, smrt není zlá,
ve smrti nejsem sám,
umírání se bojím,
kde každý je opuštěn, - a já umírám.
(Jiří Wolker)
Ján Smrek
BALADA NOCI MÁJOVEJ
Anča, Anča, samé mlieko, samá krv: daj si pozor, daj si pozor, pozor daj! zo všetkých strán číha, číha noc i máj! ťažkou vôňou dýcha každý stromu puk a ku tebe vzťahuje sa dvanásť dračích rúk —
Anča, Anča, samé mlieko, samá krv, len ťa objať, len ťa zmačknúť, ako guľu pomaranča — kde si sa to zatárala? Nevieš, že tu ohne blčia od náručia do náručia a že treba iba iskra, abys' sama nimi vzplála?
Mäkká tráva, hebký moch, mesiac zašiel poza mraky --- --- Anču vábia čiesi zraky: — Poď si sadnúť, dievča krásne, tráva čaká na nás dvoch! Pozri, jak tá hviezda hasne a jak tamtá zase planie — táto značí umieranie a tá druhá milovanie . . .
Ale oči mládenca sú zapálený stoh. Anča, dievča, načo si sem prišla? Čo sa stalo, videl iba Boh . . .
Monológ grófa Richarda
z hry Petra Zvona „Tanec nad plačom“
Keď človek mladý je, nuž k plnej čaši vína
chce spoločnosť a ženy, žart a smiech.
Oj, mladosť moja! Korím sa tej hlúposti.
Teraz kebys’, mladosť, všetky vône mala,
ktorými rozvoniava svet,
už by som nemenil.
Ja viem, že v starobe až múdrosť prichádza,
neskoro pre život a prizavčasu pre smrť.
[Bo múdry nik tak z ľudí nebude,
by nechcel aspoň trocha ešte žiť.]
A táto múdrosť volí samotu,
čo dáva čaša burgundského vína,
či réva z Tokaja, či pena Rýna zlatá.
Staroba, rád ťa mám!
Staroba, tebe pripíjam!