aktualizované: 12.07.2024 12:54:47
S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...
Poznámka administrátora:
Príspevky pre našu wbs lásk. poskytol náš „Báčik“ JuFo
Z jeho životopisu som si dovolil odcitovať fragment o príslušnej špecializácii.
Julius Forsthoffer
Ing., (Kvasná chémia a technológia) PhD., (Fermentácia, Biotechnológia)
Jazyky:
Materinský: slovenský ,
Ostatné: španielsky, nemecký, ruský, anglický,
Konzultant, Univerzitný učiteľ,
Pracovník výskumu a vývoja, Zúžitkovanie a zneškodňovanie odpadov,
Technický risk-management
V rokoch 2000 - 2002 pôsobil v Mexiku ako poradca pre výskum a technológie
INSTITUTO POLITECNICO NACIONAL CICATA,
Centro de Investigaciones Altamira, Zona Industrial, Mexico
Citatelom stranky a dobrym priatelom predkladam na nedelne citanie, mily a nezny clanok,
ktory pre citatelsku obec napisal pan Vladimir Turkovič. Vystihuje vsetko to co znaci pojem dobry ovocny destilat, tradicia, poznanie, kultura i technologia. Verim, ze casom sa rovnakej pocty dostane aj dalsim uslachtilym destilatom i zo Slovenska. J. Forsthoffer
Príbeh zabudnutého stromu
28.05.2009 Keď auto – tak Mercedes, keď cigara – tak Cohiba.
A pálenka? Oskorušovica! Delikatesa takmer miznúca...
V kulturáku v Tvarožnej Lhote na Strážnicku sedia za stolmi vážne sa tváriaci páni. Degustačná komisia. V rukách majú kalíšky, privoniavajú k nim, potom pálenku ochutnávajú, radia sa, poznatky zapisujú do hárkov. S pribúdajúcimi vypitými vzorkami diskutujú vášnivejšie. Tak, ako keď hodnotíš poklad. Pálenku, ku ktorej máš úctu, lebo ona si ju zaslúži, a nechceš jej ublížiť ledabolo udelenými bodmi. Veď tú pálenku potom budú hodnotiť aj ľudia na Slávnosti oskoruší! Udalosti bohumilej, celá Tvarožná Lhota, ba celé Strážnicko ju miluje, určite prídu i fajnšmekri z Brna a Prahy i zo Slovenska a veľmi nástojčivo budú prosiť páleníkov, aby im aspoň litrík pustili. Možno áno, ak dedinskí strýcovia budú mať dobrú náladu a kupci budú „pekne draho“ prosiť...
Až tisícpäťsto korún českých môže stáť litrovka! Alebo ju nepredajú, lebo je hriech čosi také hriešne dobré predať...
Čo je to za zázrak?: Pijatika prirovnávaná k manne nebeskej, ale i zatracovaná, veď sa páli z nepekne vyzerajúcich hniličiek a tú zvláštne nahnitú chuť v destiláte aj cítiť. Sú len dve možnosti: Buď pri spomienke na oskorušovicu skrivíš tvár, alebo jej bezmedzne podľahneš.
„Hoši, táto nemá chybu. Tá jemnosť, tá dochuť. Dávam jej maximum bodov!“ rozplýva sa pri poháriku Vít Hrdoušek. Je to muž, ktorý Slávnosť oskoruší i Oskorušobranie – turistické ťaháky regiónu – propaguje cez občianske združenie INEX Bílé Karpaty. Lebo pravda je taká, že Slovácko zažíva oskorušový boom.
Vzácny strom, táto Sorbus domestica, alias
 jarabina ostružinová. Plod oskoruše býva do troch centimetrov veľká malvica jablkovitého alebo hruškovitého tvaru. Plodina je to vzácna ako všetko, čoho je málo. Oskoruša pochádza z oblasti Stredozemného mora. Vyskytuje sa hlavne na Apeninskom polostrove a Balkáne, ale nájdeme ju aj na Pyrenejskom polostrove, na Kryme, v Malej Ázii a v severnej Afrike, vo Francúzsku, Švajčiarsku, Rakúsku a južnom Walese. Na Slovensku rastie najmä na juhozápade a juhu krajiny. V Rakúsku a Švajčiarsku je zákonom chránená. V literatúre sa dá nájsť, že vo Švajčiarsku je približne 170 stromov, v Luxembursku 33, v Grécku a Nemecku 4 000, v štátoch bývalej Juhoslávie asi 10 000 stromov, na južnej Morave asi 500. Hlavne na Slovácku v okolí Tvarožnej Lhoty.
„A čo poviete na túto?“ miestny záhradkár dáva do pozornosti komisie ďalšiu vzorku. Vonia skvelo. „No, nemusí sa hanbiť, však?“„Podľa mňa nemá typické odrodové vlastnosti,“ namieta druhý, „cítim tam čosi cudzie... Hrušky?“„Ale, prd hrušky, tá píše!“ Je to, chlapi, je to boj...
Samorastlí experti:
Chlapi na Slovácku majú chuťové poháriky na oskorušovicu dobre vycibrené. Je poznať, že už ako malí „šohaji“ liezli po rozložitých konároch tohto najmajestátnejšieho ovocného stromu Európy. Ako oblápali jeho mohutný kmeň a museli na to byť traja, aby ho objali. Pamätajú si, ako ich tatkovia na jeseň posielali s vedrami zbierať hniličky do kvasu a potom, keď začala v pálenici kvapkať, lačne privoniavali... Chalani majú zažité aj to, ako v tínedžerskom veku oblízli prvý kalíštek a potom si potajomky naliali druhý, ako s fľaškou ujúkali na hodoch, aby mali guráž na „defčice“. Toš, tak to na Slovácku chodí... Všelijaké pálenky na degustácii pijeme. Pijeme... Aj vypľúvame, lebo by sme sa sťali, a niektoré je aj trest preglgnúť. Oskorušovica, ako všetko, po čom je úžasný dopyt, sa zvykne „nadstavovať“. Najmä keď je mrcha rok a stromisko, ktoré vie dať aj tonu ovocia, nezarodí. Potom akože oskorušovice pripomínajú, čo dal rok v záhrade...
Tajomstvo vône a chuti:
„Vypáliť dobrú oskorušovicu je umenie,“ zamýšľa sa s kalíštekom v ruke Vít Hrdoušek. „Je to náročné na zber. Musí byť postupný, aby sa do kvasu dostali len dobre vyzreté hniličky. Docukrovávanie sa neodporúča, iba ak štartovacie množstvo. Najlepšie fruktóza, aby sa nezmenili chuťové vlastnosti suroviny. Len tak sa rodí šampión.“ Laik by poradil, aby gazda zasadil viac stromov a bude aj viac oskorušovice, lenže má to háčik. Oskoruša sa v zemi len tak nechytí. Povery hovoria, že na to, aby z plodu vyrástol strom, musí prejsť tráviacim traktom nejakého živočícha, najlepšie vtáka. Seriózni vedci síce tvrdia, že to nie je pravda, niektoré zdroje uvádzajú až sedemdesiatpercentnú klíčivosť, ale riedko roztrúsené stromy dávajú za pravdu vtákom. Ďalší háčik je v tom, že strom musí mať aspoň tridsať rokov, kým začne poriadne rodiť. Ale rodí aj ako štyristoročný! Zasadíš slivku či marhuľu, o pár rokov páliš. Zasadíš oskorušu, nechytí sa, ak áno, pijú až vnuci... Bavilo by to niekoho? Napodiv, baví to čoraz viac miestnych. „A čo poviete, chlapci, na túto moju?“ nalieva štamperlíky borec z Uhersko-Hradišťska, keď je už dodegustované a pijeme už len pre radosť. Je skvelá, očičká už pekne žiaria. „Viete, ja ju nepredávam. Ja ju len tak núkam kamarátom a som rád, že mi ju pochvália, že im chutí.“ Ej, chutí!: Tvarožná Lhota – posledný aprílový víkend. „S oskorušou do Európy,“ hlása transparent. Koštuje sa vo veľkom. Aj pálenky z mišpúľ, moruše, či drienkovica, všetko, čo prešlo jazýčkami degustačnej komisie. Všetky pálenky z drevín zabudnutých, ktoré chcú miestni vzkriesiť. A hrá aj cimbalovka, vonia guláš, jaternice i pečené prasiatko. Alebo by ste si dali koláč s oskorušami, prípadne oskoruše sušené, kde je skoncentrovaná ich prazvláštna chuť? Veľa ľudí sa tlačí okolo Múzea oskoruší, lebo to je najväčší turistický magnet obce. Nechýba odborný výklad, aha a tam štrngla fľaška... „Kúpte si sadenice!!!“ znie zaľudneným priestorom. Záujem je veľký. Na všetko sa myslí, aj na budúcnosť tohto nádherného stromu. Na pálenku stvoreného. Možno až bude v Tvarožnej Lhote o sto rokov Slávnosť oskoruší, ktosi začne rozlievať tú svoju. „Fantastická!“ ocení kvalitu aj človek v roku 2109. „To si teda myslím,“ vypne prsia homo futurus, „sadil ju ešte môj pradedo!“ 
Kopaničiarske vyznanie.
Tam hore modré slivky zrejú v sade
Ja nie som z kraja strání vinných rév.
Hoc veršom vínko ospevujú všade,
my slivovičke spievame svoj spev.
Ak víno je sťa bozky krásavice,
čo hrejú dušu plnú sladkých múk,
tak malý dúšok našskej slivovice
pripomína stisk pevných chlapských rúk.
Takže: Na zdravie, na šťastie !
|
