S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...
|
Hégli Vojtech‚ Handlová... Vojtech Hégli, krátka biografia. Do učenia som nastúpil v roku 1955 na Banícke učilište Štátnych pracovných záloh v Handlovej v odbore banský elektrozámočník. Po vyučení som pracovall v podzemi Bane Handlová. Po odpracovaní 20 rokov v podzemí Pre zhoršenie sluchu som bol preradený do čiastočného invalidného dôchodku na povrchový Úsek sociálnych služieb, kde som pracoval ako mechanik a výťahový technik až do odchodu do dôchodku. Počas pôsobenia na povrchu Bane Handlová som v Dome kultúry som bol vedúcim astronomického krúžku (máme peknú hvezdáreň, ktorá bola v roku 1961 vyrobená na Strojnom úseku.) Neskôr som prešiel aj do divadelného súboru, ktorý svojou kvalitou patril na Slovensku medzi osem súborov A kategórie. Ako 53 ročný som využil zákon o odchode baníkov do dôchodku po 15 ročnej expozičnej dobe. Mal odpracovaných aj so zápočtom učňovského obdobia 20 rokov. Vznikol tým pre mňa časový priestor a hľadal som spôsob ako ho naplniť. Začal som písať svoje pamäte, ktoré som ukončil pred piatimi rokmi. Voľný čas som využil s mojimi bývalými kamarátmi na založenie Handlovského baníckeho spolku a stali sme sa tak jedným z 18-tich spolkov na Slovensku. Ešte donedávna som bol jeho tajomníkom. Pre svoju imobilitu (predpokladám, že dočasnú) som túto funkciu musel prenechať mladším.
Ďalšia moja aktivita (dlhodobá) je maľovanie. Venujem sa mu od roku 1961 a pri sporadických „kopnutiach“ múzou som namaľoval viac ako 60 olejových obrazov, ktoré som mal možnosť pri príležitosti osláv svojich šesťdesiatin vystaviť v DK verejnosti. Vojtech Hégli Handlová, január, 2012. Výber z vlastnej tvorby (koláž)
Vojto Hégli Február 2012
Pamätník obetiam banskej činnosti Prežiť dvadsať rokov v kolektívoch tvrdých chlapov, denne fárajúcich do hlbín Zeme za jej bohatstvom, je možno aj dosť na to, aby pozorný pozorovateľ spoznal ich mentalitu, ich zvyky a nálady v rôznych situáciách. Dosť na to, aby spoznal ich reakcie na opakujúce sa, takmer každodenné situácie, no vždy za iných podmienok v ich okolí, ale aj v ich dušiach. Sami na sebe môžeme mnohokrát zbadať, ža na takú istú situáciu sme včera reagovali celkom inak, ako reagujeme dnes. Také pozorovania prinesú mnoho otázok, na ktoré si človek ťažko sám nájde odpoveď. Ja som tie odpovede do istého dňa nemal dôvod hľadať. Postačilo mi presvedčenie, že nech sa stane tam dole čokoľvek, vždy nájde kamarát kamaráta a že mu pomôže a že ani tí ostatní ho nenechajú v najťažšom. S takýmto pocitom som denne vchádzal do podzemia a tak vchádzali aj moji spolupracovníci, kamaráti, tvrdí a drsní chlapi. A verte, že je to pocit dobrý. Dáva silu, odvahu, pocit súdržnosti a spolupatričnosti. Za tie dlhé roky som bol svedkom mnohých nešťastí, mnohých tragédií. Prišiel som o dobrých kamarátov, spoločnosť o ľudí pracovitých a skúsených, rodiny o otcov, manželov, bratov, synov. Mnohým z nich sme my, ani nie oveľa mladší na znak úcty k ich skúsenostiam, získavaných v každodennej práci pod zemou, hovorievali otec. Oni si nás vážili pre pracovitosť, pre silu skoro nespútanú, my zase ich pre skúsenosti, pre pokoj a rozvahu s akou riešili tie najzložitejšie situácie, nastražené prírodou. Keď som baňu pre chorobu opúšťal, mal som pocit podlžnosti voči všetkým tým, čo v nej ostali pracovať, lebo som si myslel, že som mladším odomňa ešte nevrátil to, čo som pre svoj život od tých starších získal ja. Pocit tejto „viny“ vytrvalo prespával v mojej duši a pri počúvaní príbehov z každodennej práce v podzemí bol ten pocit aj boľavý. Začali sa vynárať otázky, na ktoré som predtým nemal dôvod hľadať odpoveď. Naraz s otázkami prichádzali aj odpovede. V tých odpovediach boli hodnoty, ktoré som dovtedy nevnímal a už vôbec som ich nedával do súvisu s prežitím tvrdých, takmer dvadsiatich rokov medzi ľuďmi výnimočných morálnych hodnôt. Až túžba a odhodlanie Janka Procnera, uctiť si pamiatku svojich kamarátov a všetkých tých, čo zaplatili bani daň najkrutejšiu, postavením Pamätníka, a jeho výzva k spolupráci pri realizácii tejto túžby, mi poskytla možnosť splatiť aj mne svoj dlh. Že Janko Procner si svoju túžbu vrchovato naplnil potvrdzuje skutočnosť, že občania Handlovej a jej širokého okolia tento pamätník bez výhrad prijali a majú ho v úcte. Či som ja svojim podielom na jeho realizácii splatil svoj dlh, nech posúdi budúcnosť... .
Dominantná časť Pamätníka obetiam banských nešťastí na Hornej Nitre.
|
Počas obdobia starobného dôchodku som využil ponuky na spoluprácu pri vydávaní niekoľkých publikácií ( ...ja banícka Handlová ), kde som spracoval z dokumentov stručnú históriu Handlovej, následne na požiadanie pána Süleho z Lučenca som spracoval histórie obcí a miest okresu Prievidza pre publikáciu Encyklopédia Obcí a miest Slovenska, ktoré boli vydané za pomoci EÚ. Pri prípravách osláv storočnice priemyselnej ťažby uhlia v Bani Handlová som 1,5 roka snoril v archívoch bane a mesta po fotografiách, ktoré súviseli s touto činnosťou a pomaly som ich skenoval a tak pripravoval pre výber. Bolo to nespočetné množstvo fotografií. Iba pre ilustráciu – zoskenovanie jednej fotografie, alebo negatívu, či pozitívu trvalo 7-8 minút.. Vydanie tejto publikácie si predsavzal pri svojom založení práve náš Handlovský banícky spolok. Hlavnú textovú časť spracoval Ing. Igor Reiff, bývalý riaditeľ podniku. Vlani som s podporou sponzora vydal Knihu zápisníc Miestneho odboru Matice slovenskej v Handlovej z rokov 1930 – 1940. Bola to veľmi zaujímavá práca, pri ktorej som objavil mnoho doteraz nezverejnených udalostí v dejnách nášho mesta. Moja ďalšia publikácia bude (ak nájdem sponzora ) zatiaľ len v elektronickej podobe existujúca pod názvom „Pred druhým brehom“. 
