S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...
|
Epilog banského nešťastia... Vojto Hégli Február 2012 Pamätník obetiam banskej činnosti Prežiť dvadsať rokov v kolektívoch tvrdých chlapov, denne fárajúcich do hlbín Zeme za jej bohatstvom, je možno aj dosť na to, aby pozorný pozorovateľ spoznal ich mentalitu, ich zvyky a nálady v rôznych situáciách. Dosť na to, aby spoznal ich reakcie na opakujúce sa, takmer každodenné situácie, no vždy za iných podmienok v ich okolí, ale aj v ich dušiach. Sami na sebe môžeme mnohokrát zbadať, ža na takú istú situáciu sme včera reagovali celkom inak, ako reagujeme dnes. Také pozorovania prinesú mnoho otázok, na ktoré si človek ťažko sám nájde odpoveď. Ja som tie odpovede do istého dňa nemal dôvod hľadať. Postačilo mi presvedčenie, že nech sa stane tam dole čokoľvek, vždy nájde kamarát kamaráta a že mu pomôže a že ani tí ostatní ho nenechajú v najťažšom. S takýmto pocitom som denne vchádzal do podzemia a tak vchádzali aj moji spolupracovníci, kamaráti, tvrdí a drsní chlapi. A verte, že je to pocit dobrý. Dáva silu, odvahu, pocit súdržnosti a spolupatričnosti. Za tie dlhé roky som bol svedkom mnohých nešťastí, mnohých tragédií. Prišiel som o dobrých kamarátov, spoločnosť o ľudí pracovitých a skúsených, rodiny o otcov, manželov, bratov, synov. Mnohým z nich sme my, ani nie oveľa mladší na znak úcty k ich skúsenostiam, získavaných v každodennej práci pod zemou, hovorievali otec. Oni si nás vážili pre pracovitosť, pre silu skoro nespútanú, my zase ich pre skúsenosti, pre pokoj a rozvahu s akou riešili tie najzložitejšie situácie, nastražené prírodou. Keď som baňu pre chorobu opúšťal, mal som pocit podlžnosti voči všetkým tým, čo v nej ostali pracovať, lebo som si myslel, že som mladším odomňa ešte nevrátil to, čo som pre svoj život od tých starších získal ja. Pocit tejto „viny“ vytrvalo prespával v mojej duši a pri počúvaní príbehov z každodennej práce v podzemí bol ten pocit aj boľavý. Začali sa vynárať otázky, na ktoré som predtým nemal dôvod hľadať odpoveď. Naraz s otázkami prichádzali aj odpovede. V tých odpovediach boli hodnoty, ktoré som dovtedy nevnímal a už vôbec som ich nedával do súvisu s prežitím tvrdých, takmer dvadsiatich rokov medzi ľuďmi výnimočných morálnych hodnôt. Až túžba a odhodlanie Janka Procnera, uctiť si pamiatku svojich kamarátov a všetkých tých, čo zaplatili bani daň najkrutejšiu, postavením Pamätníka, a jeho výzva k spolupráci pri realizácii tejto túžby, mi poskytla možnosť splatiť aj mne svoj dlh. Že Janko Procner si svoju túžbu vrchovato naplnil potvrdzuje skutočnosť, že občania Handlovej a jej širokého okolia tento pamätník bez výhrad prijali a majú ho v úcte. Či som ja svojim podielom na jeho realizácii splatil svoj dlh, nech posúdi budúcnosť... .
Dominantná časť Pamätníka obetiam banských nešťastí na Hornej Nitre.
|
