S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

                                  KRESŤANSTVO  ,  NÁBOŽENSTVO   A  ATEIZMUS

                                                                      Poznámky 

1. Viera , náboženstvo a cirkev.

Od najstarších čias ľudstvo si kládlo  otázky: Čo zapríčinilo oheň? Kto môže za búrky, blesky a hromy ? Čo je príčinou chorôb a smrti ? Kto môže za neúrodu a smrť od hladu? Všetky tieto otázky možno vyčítať z archeologických nálezov a neskôr zo starobylých rukopisov, nápisov v kameni atď. Pretože ľudia nepoznali prírodné zákony, museli si vytvoriť nadprirodzené bytosti, ktoré niesli zodpovednosť za  tieto udalosti. Ľudia verili, že za búrky, blesky a oheň môže napr. slovanský boh Perún, Vesna bola bohyňa mladosti, jari a lásky atď. Ľudia začali veriť v bohov, bôžikov, víly, čertov, zmokov. Ako sa rozvíjala civilizácia rozvíjala sa aj sústavu božstiev. Vyspelé civilizácie stvorili na svoju podobu celý svet božstiev, v ktorých silu  verili, uctievali ich a obracali sa na nich s prosbou o pomoc  Grécki bohovia sídlili na Olympe a žil rovnakým spôsobom, ako ľudia na zemi. Nižší bohovia neposlúchali vyšších, zvádzali si manželky a nežili vždy morálnym životom.

        Grécky najvyšší boh ZEUS splodil  postupne s 8 bohyňami týchto bohov: AREOS boh krutej vojny, HEFAISTOS boh ohňa, kováčov a zbrojárov, HÉBÉ bohyňa mladosti, APOLÓN b. slnka, svetla, života, poriadku, ARTEMIS, b. mesiaca, lovu, prírody, zvere, HERMES, b. obchodu, rečníkov, atlétov, zlodejov, vynálezcov, poslov, AFRODITA, b. krásy, lásky, MOIRY  bohyne osudu, DIKÉ práva a spravodlivosti, HÓRY bohyne ročných období, MÚZY, bohyne umení. K potomkom so 4 pozemšťankami  patril aj hrdina HERAKLES a DIONÝZOS, b. vína atp..

          Tak  ako sa rozvíjali spoločnosti pozemšťanov smerom k ústrednej moci  (cisár, kráľ, faraón) zmenšoval s počet bohov až ľudia dospeli k jednému Bohu, Aláhovi, Krišnovi, Budhovi.

            Neznalosť prírodných zákonov (zákon voľného pádu, príťažlivosti, fyzikálne zákonitosti), spoločenských zákonov, ekonomických zákonitostí moti- vovala hľadanie príčin a vieru v nadprirodzené bytosti. Ešte dnes na dedinách pri búrke babky zapaľujú do okien sviečky a modlia sa , v kostoloch sa slúžia omše za dážď a pod.

            V rodinných klanoch sa špecializovali ľudia, ktorí poznali liečivé vlastnosti rastlín, zhromažďovali poznatky o živote, ktorými pomáhali členom klanu, kmeňa. Vybudovali si u svojich  spoločníkoch úctu a rešpekt. Vznikali kmeňoví čarodejnici, šamani, kúzelníci, ktorí sa špecializovali na kúzelníctvo a mágiu a postupne sa stávali sprostredkovateľmi spojenia s božstvami. Vybudovali sa tradície vzťahov k božstvám, náboženské kulty a spôsoby vzývania božstiev. Tam niekde je základ  budúcich kňazov.

            Postupne s rozvojom viery sa začínajú formovať náboženstvá, ktoré predstavujú prepracované systémy viery a obradov. Obrady dostávajú do rúk kňazi, ktorí upevňujú svoje výnimočné postavenie (sprostredkovateľov s bohmi ) a vytvárajú sa  štruktúry  s hierarchiou kňazov  a ich vedúcich, biskupov, arcibiskupov, kardinálov ap. Na výstavbu kostolov,  kláštorov, chod cirkvi  cirkev zhromažďuje finančné. prostriedky napríklad vyberaním  desiatkov (desatina z úrody a zisku ) , almužny, darov, poplatkov za obrady (sobáše, krsty) atp. Vznikajú cirkvi, ktoré sa o moc delia s panovníkmi. Vrcholom rozvoja je uznanie cirkvi ako štátneho náboženstva, ktoré celkom ovláda spoločnosť. Vrcholom splynutia cirkvi a štátu je  ruská pravoslávna cirkev, kde jej hlavný predstaviteľ bol cár a anglikánska cirkev vo Veľkej Británii, kde hlava cirkvi je kráľovná. Kým v počiatkoch náboženstvá sa orientovali na pomoc chudobným. hlásali požiadavky na sociálnu rovnosť a kritizovali zbohatlíkov, v druhej etape sa sami stali mocenskou štruktúrou usmerňujúcou spoločenský rozvoj. V svojich počiatkoch každé náboženstvo vzniklo na pomoc chudobným a utláčaným. Keď si vybudovali štruktúry vykonávajúce náboženstvo – cirkvi – došlo  presunu ich záujmu na zachovanie daného stavu, zachovanie štátnej moci panovníkov a sociálne otázky sa dostali na druhé miesto. O ranných kresťanoch sa píše preto ako  o prvých socialistoch. Tieto okolnosti majú svoju  podobu v biblických vetách :“Skôr sa dostane ťava uchom ihly, ako boháči do kráľovstva nebeského.“ „ Dajte  cisárovi cisárove a cirkvi čo jej patrí !“.

          Náboženstvá priniesli nádej ubiedeným, že aspoň po smrti sa dožijú kráľovstva nebeského a budú žiť v raji (pravda, ak sa nedopustia hriechov, hlboko veria v boha a vážia si ho, plnia príkazy cirkvi, jej vieroučenie). Odmenu dostanú na poslednom súde. Mierny rozpor je, že budú dva razy súdení. Prvý raz po pobyte v očistci, kde sa rozhoduje o ich pobyte v raji, alebo pekle hneď po smrti . 

1. Miesto vzniku kresťanstva.

Kresťanské náboženstvo vzniklo v prostredí Stredozemského mora, ktoré v dobe jeho vzniku bolo jedným z centier civilizácie. Všetky prímorské štáty ovládala rímska ríša, kde prevládla otrokársky systém spoločnosti s prvkami budúceho feudalizmu  ( prepustenci z otroctva, kolóni).  Jedným zo znakov rímskej ríše bolo, že výrazne tolerovala iné náboženstvo. Popri vlastného náboženstva a vlastných bohov (kde cisár bol súčasne najvyšší kňaz)  prijali všetkých bohov a bôžikov národov, ktoré porazili  a pripojili k svojej ríši. Dokonca im dovolili stavať v Ríme náboženské miesta. Iba v prípade, že národy odmietli poslušnosť Rímu Rím zamietol aj ich náboženstvo a veriacich pre neposlušnosť k cisárovi prenasledoval  (prenasledovanie kresťanov – Quo vadis -). Začiatky kresťanstva sú v Palestíne kde sídlil národ Židov. Židia sa pokladali za vyvolený národ o ktorý sa stará sám Hospodin (Boh, Adonai, Jahve). Hospodin osobne doručil Mojžišovi desatoro, ktoré je aj dnes základom morálky ľudstva (je len jediný boh, treba si uctiť starších, nekradnúť, nezabíjať, nesmilniť, nezvádzať manželky iných, neprisvojovať si majetok iných, milovať blížneho ako seba samého) .Desatoro je základom knihy kníh – Biblie - ktorá obsahuje  informácie o vzniku sveta, človeka, dejiny židovského národa s príslušným komentárom. Hygienické a zdravotné predpisy, trestný a občiansky zákonník, oslavné piesne k Hospodinovi, milostnú poéziu z pera kráľa Šalamúna, proroctvá židovských prorokov o budúcnosti,  zmienku o očakávanom príchode Spasiteľa, Mesiáša , ktorého pošle Hospodin , aby spasil ľudstvo a vykonal posledný súd. (Židia neprijali správy a príchode Mesiáša- Ježiša Krista – a dodnes na Mesiáša čakajú). Dnešná Biblia v plnom rozsahu prevzala, pôvodnú židovskú bibliu ako Starý zákon. Nový zákon obsahuje svedectvá 4 apoštolov (Marek, Matúš, Lukáš a Ján)o živote a učení Ježiša Krista. Okrem toho je väčšie množstvo tzv. apokryfických (= neuznaných) evanjelií, ktoré sú uložené vo Vatikáne a ich obsah nie je známy.

      Kresťanské náboženstvo bolo sprvu náboženstvom otrokov, biednych a ponižovaných a dávalo nádej na rajský, posmrtný život . Šírilo sa najprv v prímorských mestách rímskej ríše, kde boli sídla Židov (diaspora) . Postupne získalo svojich stúpencov z radov chudoby aj inde.

      Kresťanské náboženstvo  vstrebalo do seba aj názory iných. Ide o tri zdroje :

-       židovský mesianizmus

-       idealistická (grécka) filozofia, stoicizmus

-       pohanské náboženské kulty.

          Kresťanstvo silnelo  tak, že cisár Konštantín roku 313 vydal milánsky edikt, ktorý on, pohan, uznal kresťanstvo za štátne náboženstvo a legalizoval cirkev v záujme stabilizácie rímskej ríše. Takto sa náboženstvo mení na cirkev a začínajú sa písať dejiny svetovej cirkvi.

1. Židovský  mesianizmus

Na  Židov malo veľký vplyv babylonské zajatie národa. V Babylone bola veľmi rozvinutá vtedajšia civilizácia a pokiaľ ide  náboženstvo obyvatelia Babylonu  si uctili jediného boha  Marduka. Po návrate zo zajatia sa začal aj u Židov rozvíjať monoteizmus a likvidovať zaostalé predsudky roľníkov. Jahve sa v predstavách Židov stal jediným bohom, vládcom dokonca celého sveta, tvorcom sveta  a Židia sú jeho vyvoleným národom. Jahve vykúpi vyvolený národ, pošle mu svojho prostredníka Mesiáša – vykupiteľa, spasiteľa.

        V židovskom národe existovali tri sekty: Saduceji – aristokracia, kňazi. Farizei – zámožní obyvatelia, sudcovia, kňazi, obchodníci apod. Tretia sekta - eseni zahrnovala chudobných, ktorí si vytvárali vlastné spoločenstvá so spoločným majetkom, spoločným stravovaním, modlením, uprednostňovali asketický život, poslušnosť voči zákonom . Ich názory boli blízke kresťanstvu a sú zrejmé z nálezov tzv. kumranských rukopisov, ktoré vznikli v 2.storočí pred naši letopočtom (pred narodením Krista). Eseni počítal s tým, že príde Ježiš Kristus, ktorý uzavrie s židovským národom Novú zmluvu. . Eseni mali celý rad čŕt, ktoré prevzalo kresťanstvo: spoločné hostiny, krst vodou, príkaz chudoby, skromnosti a lásky k blížnemu .

        Najstaršie evanjelium Zjavenie Sv. Jána napísané v roku 69 nášho letopočtu ešte nepredstavuje  vykryštalizovanú podobu Mesiáša, ako to cirkev urobila neskôr. Mesiáša predstavuje ako božieho baránka  so 7 rohami a očami.(Pritom žiadna zmienka o Ježišovi, ktorý mal byť v 33. roku nášho letopočtu ukrižovaný).

        Meno Ježiš Nazaretský bolo v židovskej literatúre používané pred našim letopočtom (1.storočie pred n.l.) v zmysle Ježiš = Jošua= hebrejsky „spasiteľ“, „vykupiteľ“, „donášateľ mieru a pokoja“. Nazaretský nie podľa mesta Nazaret, ale v zmysle hebrejského „spasiť“, „ochraňovať“. Kristus znamená z gréckeho „pomazaný“. Ježiš Kristus = pomazaný spasiteľ

1. Grécka  stoická filozofia.

Ide tu najmä o práce židovského filozofa Filona Alexandrijského (nar. 30 rokov pred n.l) a rímskeho stoika Senecu ( nar. 2 rokov pred n.l.). Filon pozná jediného,  tajomného, nekonečného boha ako nadsvetovú duchovnú bytosť, ako abstraktnú ideu povznesenú nad všetko bytie, nad čas a priestor Prejavuje sa ako „LOGOS“- slovo, ktoré je prostredníkom medzi bohom a ľuďmi a je prapríčinou všetkého diania. Ide o učenie o bohu a synovi súčasne.“ Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo“. Stoici ( Seneca, Epiktetus, Marcus Aurélius hlásali ideu jediného nekonečného a všadeprítomného ducha. Telo zvádza k hriechu a preto sa treba starať o čistotu ducha, mravnosť. Treba sa odriekať požiadaviek tela a oslobodzovať ducha asketizmom, odriekaním, pustovníctvom. Netreba odporovať vôli božej, alebo osudu. „Bol si povolaný ako otrok ? Netráp sa tým!“, “Je to otrok, ale možno slobodný duchom“. Po vplyvom stoicizmu nahradzuje kresťanské náboženstvo apokalyptickú nenávisť k Rímu ideou všeobecnej lásky k blížnemu, Nepoznali protipól boha – diabla.

      Pod vplyvom stoicizmu vznikol smer – gnosticizmus (gnozis = poznanie), ktorý mal za cieľ poznať boha a rozumieť tajomstvu  svätých písiem. Ani na počiatku  2.stročia n.l. nepoznalo historického Ježiša Krista. V polovici 2.storočia n.l. sa objavuje  nová tendencia – priblížiť kresťanstvo mysleniu más. Vzniká predstava o Ježišovi Kristovi ako fyzickej osobe.

1. Pohanské náboženské kulty

sú tretím zdrojom kresťanského učenia. Kresťanstvo pôsobilo v pohanskom prostredí a kresťanmi sa stávali pohania, čo si vynútilo prevziať hotové názory, obrady, sviatky z pohanských kultov. Kult umierajúcich a znova ožívajúcich bohov bol  veľmi rozšírený a bol spojený s poľnohospodárskou produkciou (žatva –jarná vegetácia). Takýto bohovia  boli Marduk a Tamuz v Babylone, Oziris v Egypte, Adonis v Sýrii, Attis v Malej Ázii, Dionýzos v Grécku a pod.

      Kult panenského zázračného počatia. Ježiša Krista panna Mária panensky počala z ducha svätého. Kirgizská legendárna deva počala z pohľadu božieho oka, maloázijská Nana počala s plodu, ktorý odtrhla zo stromu, dala si ho pod pazuchu, grécka Aténa počala zo zlatého dažďa na ktorý sa premenil boh Zeus, grécka panna Danaa porodila hrdinu Perzea,, Ďalšie bohorodičky – panny boli Minerva, Junóna, Diana, Demetra, Izida.

      Útek Panny Márie s malým Ježišom pred vraždiacim Herodesom má svojich predchodcov. Rodičia utekali so synom Krišnuom pred kráľom Kansom. Obdobne musela utekať egyptská Izida. Obdobne sú známe aj zázračné počatia.

        Pohanské Saturnálie (17.-23.december) narodeniny boha Mitru (25. december) a sviatky zimného slnovratu (návrat slnca a predlžovanie jeho osvitu denne ) boli predchodcami Vianoc.

        Zobrazovanie Ježiša ako dobrého pastiera má svojich predchodcov Tammuza, Adonisa, Attisa, Hermesa.

        Krst vodou má svojich predchodcov v Tibete, Mongolsku,Perzii, Grécku, Egypte.

       Zázraky Ježiša Krista nadväzujú na zázraky boha Mitru, cisára Vespaziána. Zázraky patrili k image  prorokov.

       Posledná večera bola v starom Mexiku, v starej Indii a u boha Mitru, keď pojedali telá svojich bohov (obrazne). U Krista išlo o chlieb (to je moje telo) a víno (to je moja krv). Ranný kresťania pripojili k tomu ešte aj rybu a označovali Ježiša ako syna ryby a kresťanstvo malo symbol ryby (ešte nie kríža).

         Zomieranie a zmŕtvychvstanie bolo aj u bohov Mitru, Dionýza, Marduka. Zmŕtvychvstanie vždy bolo spojené s oslavami a sviatkami. U boha Attisa sú pred kresťanstvom známe procesie, pokánia, bičovanie, postenie a vzdanie sa sexuálneho života. Sviatky vrcholili 22.-25.marca. Odtiaľ kresťanská Veľká noc.

        Svätá trojica (boh-otec, boh-syn, boh-duch svätý) mala svojich predchodcov

v Egypte (Oziris-Izida-Hór), vPerzii (Amon-Ra – Mut-Chonzú), v Indii (Šivu-Parvata-Ganešu).)

        V  iných náboženstvách  pred kresťanstvom sa tiež používala lampa večného slnka, dym kadidla, posvätný chlieb, kňazská tonzúra, kolísanie a pokľakávanie kňaz pri obradoch .

        Kult Panny Márie. Došlo k premene Diany-ochraňkyne na Matku Božiu-ochraňkyňu. Tento kult nemá oporu v Novom zákone, ktorý končí tým že ju považuje za matku Ježiša. Kolosálny kult Panny Márie, (je patrónkou nad celými národmi, početné sviatky, zjavovania) rozmermi je väčší ako uctenie Hospodina a Ježiša Krista. Katolícka cirkev je cirkev Panny Márie. Iste tu mala  vplyv aj okolnosti, že medzi veriacimi je polovica žien a dobre zavedené postavenie Diany u pohanov bolo vhodné premiestniť aj do kresťanstva. U Denisa, Hermesa a Eleutera sa to riešilo jednoduchým pripojením „svätý“.

1. Existencia Krista ako historickej osobnosti

Je pochybná. Niet relevantných dôkazov o jeho živote. Aj staršia kresťanská kanonizovaná (Vatikánom schválená)  literatúra nepozná Krista (2.st.n.l.) (ide o Zjavenie Jána – Apokalypsa), alebo ako nebeského boha (listy Pavla- 1. st.n.l.) bez ľudských čŕt.. O Ježišovi, ako historickej osobe hovoria po prvý raz evanjeliá z 2.st-n.n.l. Pritom medzi evanjeliami Matúša, Marka, Lukáša a Jána sú závažné rozpory. Podľa  Matúša rodičia žili v Betleheme,, podľa Lukáša v Nazarete; podľa Matúša sa mu prišli pokloniť mudrci od Východu, podľa Lukáša pastieri; podľa Marka ho krstil Ján, podľa Lukáša Ján bol v dobe krstu vo väzení. Po zmŕtvychvstaní sa podľa Marka zjavil najprv Márii Magdaléne a druhej Márii a potom jedenástim apoštolom, podľa Lukáša najprv dvom neznámym a potom jedenástim apoštolom, podľa Jána najprv Márii Magdaléne, potom apoštolom bez Tomáša a potom Tomášovi.

          Problémy sú aj  s ostatkami Ježiša Krista. Jaskyňa v ktorej sa mal narodiť bola najprv svätyňou babylonského boha Tammuza a potom sýrskeho Adonisa.  V kostoloch cirkvi sú celkom tri sv. pupočné šnúry, dve sv. jasličky, 17 exemplárov sv. obriezky,, sv. zvyšky chlebov a rýb, 4 exempláre sv. plachty zo stola poslednej večere, 4 sv. čaše, tri sv. tŕňové koruny, 32 rôznych sv. klincov, 5 ks sv. špongie, 15 ks svätej kópie, 13 ks pohrebnej plachty, z čoho na dvoch sú odtlačky tela Kristovho.

          Rímsky historici boli známi grafomani, ktorí do svojich letopisov zapisovali každú drobnosť a uvádzali miestnych zločincov, ktorí boli trestaní. Preto sa predpokladá, že by určite zaznamenali i trest smrti proti buričskému Židovi, ktorý bol odsúdený ako kráľ židovský ( na kríži tabuľka INRI = Ježiš Nazaretský kráľ židovský ) a popravený. Žiadne takéto zmienky nie sú ani u jedného z 10 historikov, ktorí žili súčasne s Kristom, alebo tesne po jeho smrti (Filon Alexandrijský, Seneca, Jozef Flávius, Plínius st.,   Juvenál, Marciál, Dión z Prusy, Plutarch, Tacitus, Suetonius). Jediná zmienka u Jozefa Flávia sa dokázala ako kresťanský falzifikát z 3. st. n. vsunutá bez kontextu opisujúcim mníchom. Ani Plínius st., autor Dejín prírody nezaznamenal zatmenie slnka ani zemetrasenie počas smrti Krista.

       Kristus podľa kresťanských prameňov spôsobil v židovskom svete veľký rozruch. Najstaršia časť židovskej knihy Talmud  z rokov 2. a 3. storočia n.l neobsahuje žiadne zmienky o Kristovi, až časti z 3.-5. storočia n.l.

Mária Magdaléna  - da Vinciho kód

Mimo  pôsobnosti cirkvi existuje názor, že Ježiš Kristus bol ženatý s Máriou Magdalénou a mal s ňou aj dieťa. Po smrti otca sa vysťahovala do Francúzska, kde vraj dodnes žijú potomkovia tohto zväzku pod ochranou nástupcov templárskeho rádu. Títo chránia tzv. posvätný grál, sangreal čo nie je nič iného ako svätá krv (krvný potomok Krista). Predstavitelia ochrancov sa od najstarších čias grupujú z významných osobností svojej doby. Jedným z nich bol aj  da Vinci, ktorý do obrazu poslednej večere zašifroval túto správu. Sediaca po pravici Krista je zjavne žena. Telesný kontakt bokov naznačuje že je Kristova žena, ktorú vedľa sediaci Peter chce odstrániť z mužského spoločenstva. Cirkev zatajila túto skutočnosť a pri prepisovaní evanjélií zobrazila Máriu Magdalénu ako prostitútku, ktorej sa pri urážkach Kristus zastane. Pre nedostatok dôkazov treba  túto legendu brať s rezervou.

1. Ópium ľudstva.

Najtvrdší kritici náboženstva – komunisti – označili  náboženstvo za ópium ľudstva pretože sa zmieruje so súčasný stavom veci a nabáda k poslušnosti voči panovníkom . Nesľubuje raj na zemi počas života o ktorý treba usilovať, ale raj po smrti ako odmena za poslušnosť. Podľa nich musia ľudia bojovať za pozemský raj aj za cenu revolúcií a zostreného triedneho boja pod vedením komunistických strán. Treba sa zbaviť umiernenosti a odmietať heslo pacifistov „Nebojujte proti zlu násilím!“ Pokora nie je na mieste. Triedny boj je zmyslom života.

1. Vývoj rímsko-katolíckej cirkvi telegraficky.

Ešte pohanský rímsky cisár Konštantín I . vyhlásil  roku 313 n.l. rovnoprávnosť kresťanskej cirkvi v rímskom štáte, neskôr  vyhlásil toto náboženstvo za štátne a začal prenasledovať nekresťanov. Týmito rozhodnutiami chcel posilniť jednotu rímskej ríše. Namiesto porazeného Ríma  vybudoval v Byzancii Nový Rím –Konstantinopol – Carihrad. Pred smrťou sa nechal pokrstiť a potom sa stal svätým. Po rozdelení Rímskej ríše na dve časti sa rozdelila aj cirkev na rímsko-katolícku a grécko-katolícku, pravoslávnu. Západorímsku ríšu zničili v roku 467 n.l. germánske kmene, ktoré založili franckú ríšu. V roku 1054 došlo k definitívnemu rozkolu medzi Rímom a Byzanciou. Cirkev získala moc aj nad svetskými ríšami (pápež korunoval cisárov). Do roku 1274 sa sformovala na základe Nového zákona cirkevná vierouka, teologická sústava, ktorá s malými zmenami platí dodnes. Vybudovala sa pevná, centralistická organizácia vedená zástupcom boha na zemi, pápežom. Cirkev sústredila obrovský  majetok, najmä pozemkový (kláštory) a pápeži vstúpil aj na politické pole. Peňažné príjmy získavala cirkev z predaja cirkevných úradných miest, z predaja odpustkov, ostatkov svätých a sviatostí. Všetci kresťania odvádzali Rímu desiatky (desatinu z ročných príjmov) . V r. 1414-1418 sa konal kostnický koncil, ktorý riešil schizmu (vládli traja pápeži naraz  dávajúci sa do kliatby)a odsúdil učenie Jána Husa, ktorého nechal upáliť. Ďalší koncil problém reformy a boja s reformátormi. Na  vatikánskom koncile r.1869-70 vyhlásil dogmu o neomylnosti pápeža a v roku 1962 schválil koncil taktiku boja proti komunizmu.

1. Pápeži, duchovenstvo, rehole (rády), celibát

        Pápežov volia kardináli zo svojho stredu na konkláve (uzavreté zhromaždenia). Pretože v minulosti sa nemohli dlho dohodnúť je konkláve uzavreté a otvorí sa iba po voľbe. Potraviny sa dodávajú zvláštnymi oknami. Pápeži v týchto priestoroch aj bývajú počas konkláve. V minulosti boli obdobia, kedy súčasne vládli dvaja a traja pápeži navzájom sa dávajúci do kliadby. V jednom prípade pápežom bola aj žena, ktorej pohlavie sa odhalilo až pri prekotnom pôrode. V rokoch 1309-1377 bolo pápež nútený vládnuť vo Francii, v Avignone. Pápež je súčastne aj  vládcom cirkevného miništátu, Vatikánu.

        Cirkev spravuje duchovenstvo. Farár je správca farnosti, na pomoc má kaplána. Nad 10-20 farnosťami je vikár ako administrátor a správca okrsku. Biskup ordinár spravuje diecézu. Arcibiskup spravuje viac diecézií. Kapitula je zbor kňazov, ktorí pomáhajú biskupovi. Duchovenstvo zabezpečuje činnosť cirkvi, jej obrady, stará sa o veriacich. Jeho vplyv posilňuje tzv. ušná spoveď, kde veriaci má podrobne vylíčiť svoje hriechy a prijať trest (istý počet modlitieb ap.) Získané informácie používa cirkev v svojej práci. Farár je však viazaný mlčanlivosťou i voči štátnym orgánom trestného konania. Cirkev mohla  odpustiť hriech  (vrátane vraždy) aj za určitý poplatok veľký úmerne k hriechu. Odpustky sa mohli kúpiť aj dopredu, pred spáchaní hriechu. Záťažou je celibát, ktorý vylučuje pohlavný život kňazov a mníchov a zákaz manželských zväzkov od roku 1139 (lateránsky koncil). Motívom bola snaha o zhromaždenie cirkevného majetku (ženatý kňaz sa viac venuje rodine, ako cirkvi). Výsledkom sú opakované škandály  v rôznych štátoch o pohlavnom zneužívaní mladých chlapcov kňazmi, ktoré končia súdnymi pojednávaniami. Kňazom nemôže byť žena, ako menejcenný tvor.        

          Cirkev  vybudovala rozsiahlu sieť mníšskych reholí (rádov), ktoré plnia osobitné úlohy pre potrebu cirkvi. Majú v rámci cirkvi istú autonómiu a prostredníctvom svojich predstavených  sú podriadené priamo pápežovi. Na mníchov  a mníšky sa plne dodržiavajú približne rovnaké pravidlá ako pre kňazov. Rehole sídlia v kláštoroch. Mnísi a mníšky sa grupovali z početných rodín, kde spravidla najstarší syn zdedil majetok rodiny, druhý išiel za kňaza, alebo mnícha a tretí za vojaka. Pri vstupe do rehole rodičia zaplatili kláštoru nezanedbateľný majetok. K najznámejším rádom patria dominikáni (inkvizícia), jezuiti (protireformácia a inkvizícia), benediktíni (písomníctvo, nové metódy hospodárenia), premonštráti (rozvoj vedy a techniky) františkáni (žobravá rehoľa, chudoba a pokora, inkvizícia), piaristi (školy, gymnáziá), saleziáni (práca s mládežou, šport), trapisti (najvyššie stupne askézy) a pod.  Zvlášť uznávané boli rehole  na opatrovanie chorých a starých ľudí. V premonštrátskej rehole prevažovali deti bohatej šľachty. Osobitné miesto majú bojové   rehole ako templári (ochrana božieho hrobu, obchod a peňažníctvo), rád nemeckých rytierov (šírenie kresťanstvo mečom v Pobaltí) a rád maltézskych rytierov (neskôr sa orientoval na zdravotníctvo).

1. Križiacke výpravy, inkvizícia, kacírstvo, index

                Cirkev  zorganizovala  v rokoch  1096 – 1270 celkom  osem križiackych  výprav s oficiálnym cieľom  oslobodiť svätú zem, chrániť boží hrob a bojovať proti moslimom . Ďalšie ciele boli: v rámci vojska odviesť z Európy nespokojnú chudobu, rozšíriť mocenský vplyv Vatikánu, otvoriť obchodné cesty do Orientu  a zmocniť sa údajne  nesmierneho bohatstva východných zemí. Svoju úlohu zohrali aj obchodné mestá Benátky a Janov, ktoré zabezpečovali lodnú prepravu križiakov. Na čele vojsk boli často králi a cisári /napr. anglický Richard Lvie srdce ai) Väčšina križiakov zahynula cestou do „svätej zeme“. Jedna výprava sa skladala len z malých detí, bez zbraní, ktoré mali nevinnosťou poraziť moslimov. Na základe týchto výprav bola porazená byzantská ríša, čo posilnilo moc rímskeho pápeža. Dobyté boli mestá Antiochia, Edessa a Jeruzalem. Vzniklo jeruzalemské kráľovstvo, dobyli Cyprus a Akku, vzniklo Latinské kráľovstvo na troskách byzantskej ríše. Osobitné križiacke výpravy proti pohanom viedol rád nemeckých rytierov. Zničil polabských Slovanov a bojoval proti Poľsku, Litve apod. Zvláštne križiacke výpravy organizoval nemecký cisár proti husitskému hnutiu v Čechách. Boli v rokoch 1420 – 1431. Celkom 5 výprav skončilo fiaskom. Rešpekt voči husitom spôsobil, že križiacke vojská za rozutekali pri speve piesne „Kdož jsú boží bojovníci“. Išlo o najväčšie prehry Ríma.

      Súčasťou cirkvi je tajná  policajná a súdna inštitúcia Sv. inkvizícia, ktorá vyšetrovala a trestali nositeľov iných názorov, kacírov a čarodejnice. Sv. inkvizícia vinných odsudzovala na trest smrti upálením, ktoré však zverila svetským orgánom. Bola podriadená priamo pápežovi. Tejto činnosti sa venovali najmä mnísi dominikáni a františkáni. Najvyšší súdny tribunál bol v Ríme. Tribunáli trestali aj obce a mestá vyhlásením interdiktu (zastavenie náboženských obradov, sňatkov, krstov). Najviac rozvinutá bola inkvizícia v Španielsku, kde za 400 rokov upálili 30.000 osôb. Obeťami boli aj významní učenci (napr.G.Bruno).Pred upálením sa zachránil G. Galilei odvolaním astronomického výskumu o planétach a zemi (po odchode zo sály vyhlásil  „a predsa sa točí““. Celé dejiny cirkvi so spojené s existenciou ľudí, ktorí mali iné ako oficiálne názory a ktoré pokladali za správne.  Vytvárali sekty, ktoré cirkev pokladá za kacírske. Napr. Nestoriáni (okolo 440) neuznávali Máriu ako matku božiu, bogomilci (10.st.) neuznávali cirkev a jej obrady, odsudzovali vlastníctvo , verili na boha a diabla, albigenskí (11.-13.st.) askéti, neuznávali, že cirkev spojuje ľudí s bohom, proti cirkevnému majetku a za jeho rozdelenie, valdenskí (110.13. st.) proti cirkevnej nádhere, za laických kňazov, čítanie z biblie, táboriti (15.st.)-súčasť husitského hnutia, anabaptisti (16.st.) presadzovali krst v dospelom veku.

      Index librorum prohibitorum je zoznam kníh, ktoré cirkev neodporúča čítať (pokladá to za hriech). Zoznam  obsahuje okolo 20.000 autorov, vrátane takmer všetkých, ktorých pokladáme za piliere kultúrnosti a literatúry. Osobitné zoznamy vydávajú diecéze ( v roku 1947 takýto slovenský zoznam obsahoval aj časopisy, noviny, filmy, divadlá, hudobnú produkciu).

1. Reformácia,  protestanti, luteráni,  protireformácia

             Široké hnutie mešťanov a ostatných obyvateľov Európy v 16.storočí požadovalo   reformy najmä  v cirkvi tak, aby sa vytvoril priestor pre nástup buržoázie a rozvoj kapitalizmu. Z tohoto hľadiska to bol pokrokový proces. V spojitosti s reformáciou došlo k bojovým akciám (napr. nemecká sedliacka vojna). Výsledkom bol vznik nových cirkví – luteránska (Nemecko, M. Luther), kalvinska (Francia, J. Kalvin), helvétska (Švajciarsko, U. Zwingli). Ďalej to boli hugenoti vo Francii, puritáni v Anglii, presbyteriáni  v Škótsku. Z počiatku to boli cirkvi podporujúce chudobu a presadzujúce návrat k písmu svätému, neskôr sa ich zmocnila šľachta a mešťania, ktoré ich využili na ekonomický rozvoj spoločnosti.

            Teológ Martin Luther   v roku 1517  uverejnil vo Wittenbergu svojich 95 tézí proti odpustkom. Podľa neho spasenie človeka nezávisí na cirkevných tajomstvách, obradoch a obetiach pre cirkev, ale  dosahuje ich svojou vierou. Zdrojom pravdy nie sú pápeži a cirkevné koncily, ale evanjelium.. Bol proti okázalému kultu, cirkevnému bohatstvu a namiesto latinčiny zaviedol bohoslužby v materskom jazyku. Preložil bibliu do nemčiny. Odmietal zvrchovanú moc pápeža a cirkevných prelátov, mníšstvo, kult svätých a kult Panny Márie. Bol za podriadenie luteránstva svetskej moci. Opieral sa o bohatých mešťanov, a bol aj proti chudobe, ktorá protestovala proti feudálnemu vykorisťovaniu počas nemeckej sedliackej vojny (1524-1525). Kniežatá sa pridali k nemu v roku 1555. Odvolával sa aj na odkaz majstra Jána Husa a spolupracoval  s českobratskou cirkvou. Na takýchto základoch vznikla nová cirkev – luteránska, augsburského vyznania.

    Protireformáciu rozvinula katolícka cirkev v záujme opätovného získania svojej moci. Podporovali ju habsburgskí cisári aj v záujme centralizácii moci. Porážkou českého stavovského povstania v roku 1620 sa rozvinula protireformačná činnosť. Nekatolícke náboženstvá a cirkvi boli zakázané, ničili sa ich knihy, šľachtici, ktorí nesúhlasili museli emigrovať a ich majetky si privlastnila katolícka zahraničná šľachta. Poddaní museli sa povinne zriecť nekatolíckeho  náboženstva pod ťažkými trestami. Protireformácia skončila v roku 1781 vydaním tolerančného patentu Jozefom II. rakúskym cisárom.

      Spoločné znaky protestantských cirkví boli, že stavali na texte nového zákona a plne rozvinuli počiatočnú kritiku Martina Luthera. Napríklad kostoly boli striedme, presvetlené, obyčajne s jediným obrazom (oltárom), bez kadidiel a iných ozdôb (steny biele).Aj ušnú spoveď nahradila spoločná spoveď pri ktorej celý zbor spoločne odpovedal svojim „áno“ na všeobecné otázky kňaza : uznávate že človek je hriešna osoba, že ste sa dopustili hriechov, že uznávate odpustenie hriechov Hospodinom skrze Ježiša Krista nebudete hrešiť v budúcnosti.. Cirkve hlásali v živote pracovitosť, striedmosť, opatrné nakladanie s  peniazmi, pracovitosť a čestnosť. Nie div, že krajiny, kde mali protestanti väčšinu dosiahli vyšší civilizačný, ekonomický a kultúrny stupeň rozvoja. Ide o Veľkú Britániu, Franciu, Belgicko, Dánsko, Holandsko, Nemecko , škandinávske zeme a USA.

1. Vatikánsky štát, odluka cirkvi od štátu.

Dnes tvorí  Ríme 0,44 km2 a asi 1000 obyvateľov. Má svoje úradné inštitúcie, vlastnú armádu (čestnú jednotku švajčiarskej gardy) a potrebné úrady. Má diplomatické zastúpenie vo veľkom počte štátov, kde ho zastupujú nunciovia. Má vlastnú rozhlasovú stanicu a vydáva známky. V minulosti pápežom patril celý Rím.  Dnešný štát bol vytvorený na základe lateránskych zmlúv z Talianskou vládou z roku 1929.Hospodársky je spojený z Talianskom. Finančné operácie zabezpečuje Banka svätého ducha a iné peňažné ústavy.

        Vatikán uzatvára so štátmi zmluvy o spolupráci, konkordáty, podľa vzoru prvej uzavretej s Nemeckom z roku 1933. Určujú miesto cirkvi v štáte. V minulosti cirkev bola štátna, súčasť štátu, ktorý akceptoval jej učenie a prispieval finančne na jej činnosť. Najprv v USA, vo Virgínii a potom vo Fancii, a Portugalsku vyhlásili odluku cirkvi od štátu. Cirkev sa oddelila od štátu, musela akceptovať právo štátu a financovať svoju činnosť z výnosov majetku a príjmov od veriacich. Za socializmu bol majetok cirkvi zoštátnený, zrušené cirkevné školy, zrušené mníšske  rehole, mnoho kňazov bolo väznené. Kňazi dostávali plat od štátu ako štátny zamestnanci a ich činnosť kontrolovali cirkevní tajomníci ( v každom okrese). Rôzne nadväzujúce organizácie (žien, mládeže atp) boli zrušené. Kňazi museli byť členmi organizácie Pacem in terris, ktorá ich zapájala do spoločenského života v prospech komunistickej strany. Veľký počet kňazov, vrátane  arcibiskupa, boli agenti ŠTB.

1. Prostredie obradov.

      Väčšina cirkevných obradov prebieha v kostoloch. Cirkev umne využila všetky možnosti pôsobenia na veriacich. Až do 18.storočia cirkev disponovala najvznešenejšími a najkrajšími stavebnými objektami (kláštory, katedrály, kostoly). S výnimkou šľachtických sídiel sa obyvatelia inde nestretli s prekrásnymi obrazmi, farebnými oknami, nádhernou výzdobou stien. Najdokonalejší hudobný nástroj – organ -  bol iba v kostoloch. Svojou konštrukciou a možnosťami nahradili celú kapelu. Krásny spev, na ktorom sa podielali aj veriaci, patril k obradom. Vôbec až na trubadúrov sa všetka hudba sústredila prevážne do kostolov. Nezanedbateľný vplyv na kresťanov malo tajomné prítmie  a vôňa kadidla. Nádherné kňazské odevy boli tiež sústredené pred oltármi. Tieto okolnosti  ovplyvňovali psychiku kresťana a otvorenie jeho duši prijímaniu božieho slova.

1. Kontraproduktívne  postoje katolíckej cirkvi.

           Na tom, že cirkev sa dnes nachádza v krízovom stave (pokles stúpencov,  rozdielne postoje a opozičné názory v niektorých oblastiach) majú vplyv niektoré cirkevné dogmy, ktoré vznikli v stredoveku a ktoré cirkev prenáša do dnešnej doby. Nepočítame k nej rituály, rúcha kňazov a mníchov. Ide o celibát, ktorí vznikol ako prostriedok na hromadenie cirkevného majetku a nie majetku rodín kňazov. Veľké množstvo škandálov a súdnych procesov pre pohlavné zneužívanie chlapcov o tom dostatočne svedčí ( nehovoriac o ľudových vtipoch o farárskych gazdinách). Antikoncepcia, potraty a mimomanželské styky sú hriechom. Zákazy vznikli tiež v stredoveku pravdepodobne preto, že bola vysoká úmrtnosť  detí. Bolo bežné, že rodina s 12-13 deťmi vychoval iba 2-3. Ostatné zomreli na epidémie, zlú hygienu, neznalosť liečenia ap. Ak k tomu prirátame veľké epidémie moru, cholery a veľké vojnové stretnutia, ohrozili v niektorých oblastiach Európy existenciu ľudstva. .Priemerný vek bol okolo 30 rokov. Každý človek bol potrebný. Odmietanie homosexuálov, ich vyháňanie zo sídiel a upaľovanie, nemá nič spoločné s civilizáciou. Existencia špecializovaných kňazov na vyháňanie diablov je typický pozostatok stredoveku. Išlo o psychicky chorých, ktorých liečba skončila často ich upálením.

1. Snahy o modernizáciu. Ján Pavol II.

                  V 20.storočí začali pokusy o reformu katolíckej cirkvi. Cirkev zriadila     tzv. Katolícku akciu, organizáciu laikov - intelektuálov, podnikateľov a šľachty, ktorá presadzovala  názory cirkvi vo vládach, školách, armádach apod. Encyklikou Rerum Novarum, cirkev akceptovala sociálne problémy, nezamestnanosť, stávkové hnutie, vznik socialistických a komunistických strán. Začali sa budovať kresťanské odbory, kresťansko-demokratické strany, ktoré vstúpili do politiky a podnikatelia boli nabádaní aby viedli sociálnu politiku, viac v prospech pracujúcich ako predtým. V rámci k cirkvi došlo k otvoreniu celého radu problematických otázok na konciloch. Presadil sa princíp   používania miestneho jazyka namiesto latinčiny, dramaticky sa zvýšil počet svätých, podporoval sa vznik a rozvoj mládežníckych organizácií, pápež  vyšiel z múrov Vatikánu a podnikol (Ján Pavol II.) nevídané množstvo zahraničných ciest. Cirkev sa efektívne  zúčastnila na boji proti komunizmu a aj jej prispením bola ríša zla porazená.

            Nový pápež pristúpil k náprave krívd. V mene cirkvi sa ospravedlnil Židom za ich dvatisíc - ročné prenasledovanie a zúčastnil sa obradov v synagóge. Ospravedlnil sa za upálenie G. Bruna, upálenie Jána Husa a prenasledovanie husitov, za popravu protestantských kňazov v Prešove počas protireformácie atď.

1. Prínos cirkvi pre rozvoj civilizácie

Negatíva sme uviedli vpredu. Ide o snahu celkom ovládať  obyvateľov prostredníctvom svojej autority, ušnou spoveďou, bohatstvom, násilím (inkvizícia, križiacke výpravy , cirkevných dogiem (celibát, potraty, antikoncepcia a pod), prenasledovaním ľudí iných názorov, kacírov, reformátorov, učencov, predajom odpustkov aj pred spáchaním hriechu, vymývaním mozgov veriacich, neomylnosti pápeža, násilným pokrstení pohanov v kolóniách  (vyvraždenie Inkov, Aztékov,  Mayov, Toltékov atp. K záporom patrí aj nabádanie kresťanov k pasivite s prísľubom rajského života nie na Zemi ale v raji.

            Nezastupiteľné miesto patrí v rozvoji kultúry, vzdelávania, školstva a zdravotníctva. V mnohých kláštoroch pracovali k mnísi - opisovači kníh až do objavu kníhtlače. V tejto súvislosti archívy kláštorov zachránili obrovské množstvo rukopisov a kníh zo staroveku, najmä po starých Rimanoch a Grékoch, ktoré využila  renesancia. Takouto cesto sa zachovali aj knihy Arabov a písomné pamiatky zemí v ktorých mala cirkev vplyv. Do 18. storočia celé školstvo bolo iba cirkevné (vrátane univerzít). Cirkev dala jednotnú ideológiu, ktorá umožňovala vznik a rozvoj štátov . Dlho boli lekári a ošetrovatelia  kňazi a   mnísi. Kritizujeme cirkev za nabádanie k pasivite, ale z hľadiska svojej doby bolo veľmi užitočné dávať nádej  a prísľub raja obyvateľom, ktorí žili v ťažkých podmienkach a potrebovali oporu v ťažkom živote, aby vôbec prežili. Iba 5 – 10 % obyvateľov sú silné osobnosti, ktorí takúto barličku nepotrebujú.

1. Obmedzenie priestoru  pre náboženstvo a cirkev.

Veľké zmeny v spoločnosti ktoré priniesli renesancia,  osvietenstvo, encyklopedisti a reformátori ako Jozef II. podstatne sťažili činnosť cirkvi a jej priestor.

        V 14.-16. storočí  bola renesancia (=obnovenie) obdobím, kedy nastupovalo do popredia meštianstvo čo priviedlo zmenu postavenia človeka, ktorý sa chápe ako spolutvorca dejín (s bohom), dostal sa do centra pôsobnosti. Rozvíjajú sa prírodné vedy, umenie a filozofia. Končí monopol cirkvi na ideológiu. Svet sa otvára aj zemepisnými objavmi, rastom výroby a tým aj rozšírením trhov, vznikom nových národov. Prevláda svetské myslenie. Pod vplyvom antického umenia a filozofie sa do centra pozornosti dostáva človek. Súbežne prebieha reformácia a sa s tým spojené vojny a sedliacke vzbury. Objavujú sa vedci ako Kopernik, Tycho de Brahe, Galilei, Kepler. V umení to boli spisovatelia Dante, Bocaccio, Ronsard, Shakespeare. Vo výtvarnom umení Leonardo da Vinci, Rafael, Michelangelo Buonarotti, Tizian. Vznikajúce štáty sa budujú na princípe absolutizmu. Súčasne však vznikajú utopistické diela o optimálnom  štáte budúcnosti (Morus). Všeobecne  je stredobodom pozornosti človeka a oslava jeho schopností.

        Osvietenstvo bolo filozofické a kultúrne hnutie 17.-18. storočia, ktoré nadväzovalo na renesanciu, kritizovalo  feudalizmus , absolútnu moc panovníkov a aktivity kat. cirkvi (napr. jezuitizmus). Opieralo sa o objavy Newtona a Linného. Najväčší rozmach dosiahlo vo Francii (Voltaire, encyklopedisti).

        Encyklopedisti bola skupina francúzskych intelektuálov, ktorí vydali  „Encyklopédiu, alebo racionálny slovník vied, umenia a remesiel“ pod vedením Diderota a  d´Alamberta. Patrili k nim Voltaire, Rousseau, Montesquieu, Helvetius, Holbach ai. Všetci mali kritický postoj k cirkvi a patrili k ateistom.

        Cisár Jozef II. je príkladom monarchu, ktorý v záujme uplatnenia absolútnej moci zreformoval Rakúsku ríšu. Obmedzil moc cirkvi, zrušil kláštory a budoval svetské školy. Podporoval budovanie manufaktúr. V roku 1781 zrušil nevoľníctvo a vydal tolerančný patent, ktorým udelil rovnaké podmienky všetkým cirkvám (vrátane židovskej).

1. Ateizmus a jeho korene.

Náboženstvo sa opiera nie o exaktné fakty, ale o vieru. Ateizmus vznikol v 5. st. pred n.l. Jeho propagátormi boli Platón, Sokrates a Sofokles. Popierali existenciu boha a nadprirodzených bytostí.  Náboženstvo pokladali za ilúziu bez racionálneho jadra. Dnes je 30-40% obyvateľov západnej Európy ateistami, čo predstavuje veľký problém pre náboženstvá. Ateisti sa opierajú na stále sa prehlbujúce znalosti prírodných vied, ktoré vytláčajú potrebu boha ako stvoriteľa. Ide o pokroky vo fyzike atómového jadra a v astronómii. Iní  konštatujú že nik boha nevidel, že sa pred ľuďmi skrýva a ponecháva ich osudu. Iní neakceptujú názor, že je všadeprítomný, vševedúci, láskavý, starostlivý, spravodlivý a poukazujú na veľké utrpenie ľudí, obete vojen, terorizmu, chorôb, epidémií. Dokonca najväčší rabíni po holocauste odmietli boha a prekliali ho za to, že dovolil vyvraždiť 6 mil. Židov. Trápenie ľudí cirkev odôvodňuje božím trestom za prvotný hriech Adama a Evy, ktorí prijali od hada jablko poznania a zistili že sú nahí(= zistili možnosť sexu a plodenia detí). Ak bol vševedúci musel predpokladať, že sa ľudstvo rozmnoží a bude ho spravovať. Ak mali zostať sami, tak prečo dovolil poznať možnosti a prečo za to trestá ľudstvo dnes. Ďalším motívom je poznanie, že v dôsledku pokroku všetkých vied je stále menej miesta pre nadprirodzené bytosti a pre boha. Zužuje sa aj priestor pre opodstatnenosť náboženstva.

        Druhy ateizmu:

-       Teoretický ateizmus: existenciu boha nemožno potvrdiť, popiera jeho existenciu; problém jeho jestvovania je neriešiteľný; tento problém nemá zmysel.

-       Praktický ateizmus: ľudia žijú tak, ako keby boh neexistoval, náboženstvo je im ľahostajné

-       Špekulatívno-praktický ateizmus :  Boh nemá vplyv na ľudský, ani verejný život

-       Meštiansky ateizmus, (vznikol počas osvietenstva).Náboženstvo má korene v nevedomosti. Rozvojom vedy a techniky sa postupe náboženstvo stane zbytočným.

-       Materialistický ateizmus. Človek premieta seba a svoje názory do vymyslených náboženských postáv. Náboženstvo je odzrkadlenie síl, ktoré ovládajú človeka. Svoje vlastnosti p0ovyšuje na božské.

        Stúpencami ateizmu sú spravidla vzdelaní ľudia, ktorí majú schopnosť analyzovať súvislosti, poznajú realitu aj s jej príčinami. Ateisti nie sú organizovaní, svoj názor pokladajú za súkromnú vec. Niektoré tézy ich názorov propagujú ľavicové strany a odbory.

          Proti ateizmu niektorí ľudia namietajú, že náboženstvo treba použiť pri výchove mladých ľudí aby si osvojili zásady civilizačnej morálky a „majú sa koho báť, keďže neposlúchajú rodičov“. Tieto názory vyvrátila prax aj na klerikálnom Slovensku, kedy tisíce rodín vychovali svoje deti bez prítomnosti boha, náboženstva a cirkvi na slušných, morálne žijúci ľudí.

          Ing.M.V. st. BB október 2005

---