Je nás päť priateliek, sme bývalé učiteľky - prípravkárky.
Každá z inej dediny z blízkeho okolia okresného mesta. V aktívnom veku pred odchodom do dôchodku sme sa schádzali z vlastnej iniciatívy raz mesačne, striedavo v našich školách, vtedy ešte ako riaditeľky malotriednych škôl.
Takéto stretávky sa nezaobídu bez malého občerstvenia. Aby som predišla pretekom v príprave čoraz honosnejších príprav pohostenia, ktoré býva príčinou zániku takýchto stretnutí, trvala som na tom, aby na týchto stretnutiach občerstvenie pozostávalo len z podávania kávy alebo čaju a keksov kúpených v obchode. Ujalo sa to.
Môj manžel s dávkou jemu vlastnej jemnej irónie nás nazval „keksovými riaditeľkami“. Už dávno sme na dôchodku, vo veku, ktorý nás oprávňuje používať zľavu na mestskú hromadnú dopravu.
Zákon zotrvačnosti však funguje. Naše „keksové stretnutia“ prežili a my sa každý prvý štvrtok v mesiaci ďalej pravidelne stretávame v meste na popoludňajšiu besedu v cukrárni. Naše profesionálne pedagogické témy sa zmenili. Teraz sa týkajú vnúčat a domácich miláčikov - psov. Nechýba výmena dobrých rád, životné jubileá v príslušnom mesiac si spestrujeme kytičkou z vlastnej záhradky, alebo vlastnoručne vypestovanou kvetinou doma v okne.
V cukrárni sa nepatrí konzumovať donesené „keksy“, a tak ich nahradil cukrárenský zákusok a k nemu objednaná káva. Ale prívlastok „keksová“ schôdzka „keksových“ učiteliek natrvalo zakotvila v povedomí nás a našich rodín. Každý prvý štvrtok v mesiaci nám prináša trocha vzruchu a hodne potešenia.
Dobré zvyky by mali pretrvávať. Bez ohľadu na vek.
