Spomínam si, že za mojich mladých čias sa obvykle veci dedili tak, že ich starší prenechávali mladším.
Do stovky mi síce chýbajú necelé dve desiatky rokov, ale tento tok vecí sa mi zdá teraz akosi obrátený.
Syn ma obdarúva nielen odloženým oblečením, ale aj počítačom a príslušenstvom k nemu.
Tak sa v našej domácnosti vytvorilo akési depo PC „second hand“.

    Aj manželke sa ušiel laptop od vnučky. Využíva ho na e-­mailový kontakt s príbuzenstvom. No ešte aj na vedenie domáceho účtovníctva, ktoré by ľahšie zvládla ručne, ale keď je už darovaný počítač tu, tak čo s ním?

    Vysedávanie pri počítači pre mňa vozičkára, najprv ako z „núdze cnosť“ a neskoršie ako záľuba, vyústilo do založenia webstránky. Prednedávnom ma potešil e-mail od istého pána Jozefa (napísal aj priezvisko), ktorého zaujal obsah jednej z podstránok .

    Poďakoval som mu za záujem, ako sa patrí. Urobil som to s poznámkou, že s podobnými menom som sa stretol v minulosti na strednej škole, a tiež rovnako sa volal môj kolega a priateľ, s ktorým sme boli kedysi dávno odmenení zahraničným zájazdom.

    V zapätí nasledovala séria výmeny e-mailov, lebo vysvitlo, že pán Jozef, počítačový špecialista, je synom môjho veľmi dobrého priateľa z mladosti, s ktorým sme sa štyridsať rokov nestretli. Vysvitlo, že môj dávny priateľ je aj neprofesionálny výtvarník, ktorého diela boli prezentované na viacerých medzinárodných výstavách. Prostredníctvom internetu som mal možnosť jeho práce vidieť. Veľmi ma to potešilo.

    Internetu teda vďačím za novú, a tiež za znovuobjavenú známosť. Za možnosť kontaktu v ľubovoľnom čase, napriek tomu, že môj priateľ býva blízko východnej hranice Slovenska, jeho syn v Bratislave a ja kdesi uprostred nich .

    Aký je ten svet malý.